Dňa 27.06.2024 došlo k nadobudnutiu účinnosti zákona č. 142/2024 Z. z. o mimoriadnych opatreniach pre strategické investície a pre výstavbu transeurópskej dopravnej siete a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Malá novela ZVO“), ktorým zákonodarca doplneným ustanovením § 187p zák. č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZVO“) stanovil veľmi špecifickú (a podľa nášho názoru aj nekoncepčnú) povinnosť Úradu pre verejné obstarávanie (ďalej len „UVO“) návrh na vyslovenie neplatnosti zmluvy podľa § 180 ods. 1 ZVO (ďalej len „Žaloba“) zobrať v celom rozsahu späť, ak súdne konanie nebolo do nadobudnutia účinnosti Malej novely ZVO právoplatne skončené. S ohľadom na prijatie Malej novely ZVO tak musel UVO Žalobu v celom rozsahu vziať späť, a to bez ohľadu na to, či by bol inak v súdnom konaní o neplatnosť zmluvy úspešný alebo nie. Na konanie o neplatnosť zmluvy podľa ust. § 180 ZVO sa použije zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).
Popri tom, ako si UVO v konaniach o neplatnosť zmluvy splnil svoju zákonnú povinnosť a zobral Žalobu späť, žiadal zároveň súd, aby žiadnej zo sporových strán nepriznal právo na náhradu trov konania, pričom tento návrh odôvodnil nasledovnou právnou argumentáciou: „Žalobca je toho názoru, že preukázal, že žalobu podal dôvodne, pričom si plnil svoju zákonnú povinnosť a domnieva sa, že z uvedených dôvodov, a to bez ohľadu na výsledok súdneho konania, by práve nepriznanie trov stranám sporu bolo možné považovať za primerané, spravodlivé a účelné. Vyššie uvedené skutočnosti, najmä ex lege povinnosť úradu podať návrh na určenie neplatnosti Zmluvy, ako aj zmenou a doplnením zákona o verejnom obstarávaní, a to zákonom o strategických investíciách, daná povinnosť zobrať tento návrh späť, je podľa názoru žalobcu takým dôvodom hodným osobitného zreteľa, ktorý umožňuje trovy konania stranám sporu nepriznať. Súčasne postup žalobcu podľa zákona nemožno označiť za zavinenie na strane žalobcu.“
Podľa nášho názoru zastavenie konania o určenie neplatnosti zmluvy podľa ust. § 180 ZVO nezavinila žiadna zo strán sporu, keďže ide o logický dopad aplikácie Malej novely ZVO, podľa ktorej vznikla UVO povinnosť zobrať Žalobu späť priamo zo zákona, pričom UVO nie je priznaná žiadna miera voľnej úvahy, či Žalobu späť zoberie alebo nie.
Je však aplikácia ust. § 257 CSP prípustná aj v prípade, ak žiadna zo strán nezavinila zastavenie konania?
Podľa ust. § 256 ods. 1 CSP: „Ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.“
Podľa ust. § 257 CSP: „Výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.“
Podľa ust. § 256 ods. 1 CSP platí zásada, podľa ktorej by mali štandardne súdy zaviazať na náhradu trov konania tú procesnú stranu, ktorá zavinila zastavenie konania po materiálnej stránke (nie len po formálnej stránke). Zavinenie zastavenia konania nemožno pripisovať iba podaniu späťvzatia žaloby, ale je nevyhnutné skúmať aj konanie sporových strán pred podaním späťvzatia žaloby. Napríklad pre ilustráciu, ak by v prípade súdneho konania o uloženie peňažnej povinnosti došlo k zaplateniu dlžnej čiastky počas súdneho konania, súd konanie zastaví, hoci späťvzatie žaloby podal na súd žalobca, avšak zastavenie konania zavinil žalovaný, ktorý uhradil dlžnú čiastku (a tým de facto uznal aj dôvodnosť žalovaného nároku). Ustanovenie § 257 CSP je nevyhnutne späté s ust. § 256 CSP a predstavuje výnimku zo zodpovednosti procesnej strany za výsledok súdneho konania, ktorá síce zavinila zastavenie súdneho konania, avšak znášanie povinnosti nahradiť trovy konania by bolo v rozpore so všeobecnou zásadou spravodlivosti.
V tejto súvislosti si dovoľujeme poukázať na autorsky spracované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo 67/2010, podľa ktorého: „Aplikácia ustanovenia § 150 O.s.p. (teraz § 257 CSP – pozn. autora) pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná.“ (Civilný sporový poriadok, 2. vydanie, 2022, s. 1042 - 1052: J. Baricová).
Máme za to, že autorský kolektív, ktorý sa podieľal na príprave legislatívneho návrhu CSP, nepredpokladal, že by mohol nastať prípad, kedy zákonodarca uloží orgánu verejnej moci povinnosť zobrať každú žalobu späť v celej skupine prípadov. Ide v tomto prípade o anomáliu (ojedinelý prípad), ktorý nemá v štandardnom právnom prostredí obdobu. Zákonodarca prijal právnu úpravu – zakotvil povinnosť UVO zobrať žalobu späť bez ohľadu na znenie CSP (v ktorom je stanovená procesná zodpovednosť strany sporu za výsledok konania a v CSP sa nikde nenachádza povinnosť strany sporu zobrať akékoľvek svoje podanie späť).
Náhrada trov konania predstavuje nárok úspešnej strany sporu, ktorý vyplýva z procesného predpisu (napr. CSP, Exekučný poriadok, čiastkovo CMP, SSP), nie z hmotnoprávneho predpisu. Zákonodarca sa v tomto prípade mohol inšpirovať aj ust. § 181 ods. 10 ZVO, ktoré predstavuje špeciálnu procesnú úpravu týkajúcu sa náhrady trov konania pri súdnom konaní o neplatnosť zmluvy, ktorá je výsledkom verejného obstarávania: ..... Rozhodnutie súdu podľa odseku 7 sa považuje za úspech oprávnenej osoby v konaní.“ Zákonodarca ust. § 181 ods. 10 druhá veta ZVO rovnako zasiahol do zákonnej koncepcie zodpovednosti strany konania za výsledok konania, kedy súd Žalobe nevyhovie a ponechá zmluvu v platnosti (žalobca je vo veci fakticky neúspešný), avšak povinnosť nahradiť trovy konania vzniká žalovaným.
Domnievame sa, že v prípade, ak zastavenie súdneho konania nezavinila žiadna zo strán sporu, aplikácia ust. § 257 CSP nie je dôvodná, nakoľko nie je splnená základná podmienka pre vznik nároku na náhradu trov konania – zavinenie zastavenia konania jednou zo sporových strán. Je nevyhnutné na tomto mieste uviesť, že aktuálna rozhodovacia prax súdov sa v prípade späťvzatia Žaloby zo strany UVO prikláňa skôr k aplikácii ust. § 257 CSP, hoci sa však nejedná o totožný prípad. Ak súdy pripustili aplikáciu ust. § 257 CSP v prípade späťvzatia Žaloby zo strany UVO, tak iba v prípade, ak mal UVO možnosť správnej úvahy, či žalobu späť zoberie alebo nie. Možnosť správnej úvahy pri späťvzatí žaloby zákonodarca zaviedol zákonom č. 395/2021 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, kedy zákonodarca zmenil ust. § 180 ods. 1 ZVO tak, že pripustil späťvzatie žaloby o neplatnosť zmluvy iba v prípade, ak predmet zmluvy nebol v celom rozsahu splnený. V prípade účinnosti Malej novely ZVO však zákonodarca nedáva UVO priestor na žiadnu správnu úvahu, v dôsledku čoho je UVO povinný zobrať Žalobu späť v každej neprávoplatne skončenej veci (teda aj ak sa vec nachádza na odvolacom súde). Súdy sa tak budú musieť vysporiadať s novou, doposiaľ neriešenou situáciou.
Je nevyhnutné však brať do úvahy aj hraničné situácie, kedy žalovaní zabezpečili v súdnom konaní napr. znalecké posudky, odborné vyjadrenia a iné dôkazy, ktoré mohli byť pre stranu konania nákladné, pričom výsledkom vykonaného dokazovania mohol byť ustálený skutkový a právny stav veci v prospech žalovaných, pretavený napríklad do zamietajúceho neprávoplatného rozsudku súdu prvého stupňa.
Je možné zvrátiť dopad aplikácie ust. § 187p ZVO nesúhlasom žalovaných so späťvzatím Žaloby?
V súvislosti s uložením povinnosti UVO vziať Žalobu späť sa črtá zaujímavá otázka, a síce, či je možné tento zákonný postup zvrátiť nesúhlasom žalovaných v zmysle ust. § 146 ods. 1 CSP.
Podľa ust. § 146 ods. 1 CSP: „Súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.“
Ustanovenie § 180 ZVO predpokladalo neplatnosť zmluvy, ktorá je výsledkom verejného obstarávania, ako sankciu ultima ratio, ktorá sa aplikovala pri najzávažnejších porušeniach ZVO. V prípade, ak UVO zistil porušenie ZVO v takej intenzite, že je dôvodné trvať na určení neplatnosti zmluvy, vznikla mu v zmysle ust. § 180 ZVO povinnosť podať Žalobu z úradnej povinnosti, podobne, ako napríklad prokurátorovi vzniká podľa ust. § 2 ods. 5 zák. č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov povinnosť stíhať každý trestný čin, o ktorom sa dozvie. Inak povedané, podanie Žaloby podľa ust. § 180 ZVO predstavovalo výkon verejnej moci. V prípade, ak zákonodarca následne ust. § 187p ZVO stanovil UVO povinnosť vziať Žalobu späť, späťvzatie Žaloby predstavuje rovnako výkon verejnej moci zo strany UVO.
Ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít sa prikláňa k zdržanlivosti civilných súdov pri vydávaní rozhodnutí podľa CSP, ktoré by mohli zasahovať do výkonu právomoci iného orgánu verejnej moci, napríklad nariadením neodkladného opatrenia (napr. uznesenie NS SR sp. zn. 1 Obo 240/98, judikát R 123/1999, alebo sp. zn. 7 Cdo 59/2011). Je preto zrejmé, že súd by v prípade späťvzatia Žaloby podľa ust. § 187p ZVO zrejme nemohol späťvzatie Žaloby v zmysle ust. § 146 CSP nepripustiť, nakoľko by tým zasiahol do právomoci UVO ako orgánu verejnej moci. Na druhej strane, akú inú výhodu má účinná právna úprava, ktorá ukladá povinnosť UVO zobrať žalobu späť? Práve výnimočné zavedenie povinnosti zobrať žalobu späť by mohlo (a podľa nás malo) predstavovať dôvod na odklod od ustálenej rozhodovacej praxe súdov, pričom súd by na návrh žalovaných mohol nepripustiť späťvzatie žaloby, ak na to existujú vážne dôvody na strane žalovaných.
Nevylučujeme však, že aj v prípade konania o určenie neplatnosti zmluvy podľa ust. § 180 ZVO môže byť daný vážny dôvod podľa ust. § 146 CSP, pre ktorý by žalovaní nesúhlasili so späťvzatím Žaloby. Napríklad v prípade, ak by bol už vo veci vydaný rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd Žalobu zamietol ako nedôvodnú, pričom, k späťvzatiu Žaloby podľa ust. § 187p ZVO by došlo až po podaní odvolania UVO voči zamietavému rozsudku súdu prvého stupňa. Hypoteticky, v prípade späťvzatia Žaloby, zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa a následného zastavenia konania odvolacím súdom podľa ust. § 370 ods. 2 CSP by nič následne UVO nebránilo (okrem uplynutia lehoty na začatie konania) začať konanie o uložení pokuty za správny delikt verejného obstarávateľa podľa ust. § 182 ods. 1 ZVO (napríklad v prípade skutkovej podstaty podľa písm. a) – UVO uloží verejnému obstarávateľovi pokutu, ak sa vyhol povinnosti uzavrieť zmluvu, koncesnú zmluvu alebo rámcovú dohodu podľa ZVO, spôsobom alebo postupom ustanoveným týmto zákonom) pre to isté porušenie ZVO, pre ktoré UVO aj podal pôvodne Žalobu (napríklad verejný obstarávateľ sa vyhol povinnosti uzavrieť zmluvu postupom podľa ZVO, kedy nezverejnil oznámenie o vyhlásení verejného obstarávania vo vestníku UVO), pričom by ani nebol viazaný skutkovým a právnym stavom, ustáleným v zrušenom rozsudku súdu prvého stupňa, nakoľko na zrušený rozsudok sa hľadí, akoby nikdy nebol vydaný.
Podľa ust. § 40 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) (ďalej len „Správny poriadok“): „Ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol príslušný orgán, je správny orgán takým rozhodnutím viazaný; inak si správny orgán môže o takejto otázke urobiť úsudok alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania.“
V prípade, ak by však zamietavý rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol právoplatnosť, UVO by ním bol podľa ust. § 40 ods. 1 Správneho poriadku viazaný a nemohol by začať resp. pokračovať v prerušenom konaní o uložení pokuty za správny delikt podľa ust. § 182 ods. 1 ZVO, čo by malo zásadný význam pre verejného obstarávateľa, nakoľko by sa vyhol finančnému postihu.
Úvahy de lege ferenda
Pre odstránenie akýchkoľvek nejasností spojených s vylúčením nesúhlasu so späťvzatím Žaloby a vnesenie právnej istoty pri ukladaní povinnosti nahradiť trovy konania sa nám ako vhodnejšie legislatívne riešenie javí precizovanie ust. § 187p ZVO, ktoré by mohlo znieť nasledovne:
„Súd zastaví konanie začaté podľa § 180 do dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona, ak nebolo právoplatne skončené, pričom o náhrade trov konania rozhodne tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.“
aj keď sme si vedomí, že takéto plošné riešenie má aj svoje negatíva (uvedené v tomto texte vyššie).
Inšpiráciou pre zákonodarcu mohlo byť napríklad prechodné ustanovenie § 243 ods. 4 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov: „Konania začaté predo dňom účinnosti tohto zákona, ktoré postihujú majetok podľa § 61c ods. 1, súd zastaví.“
Ako sme uviedli vyššie, zákonodarca mohol hľadať inšpiráciu aj v ustanovení § 181 ods. 10 ZVO, podľa ktorého rozhodnutie súdu o ponechaní zmlvuy v platnosti (čo štandardne predstavuje neúspech žalobcu) je v tomto osobitnom prípade považované za úspech žalobcu v konaní, s čím súvisí nárok žalobcu na náhradu trov konania.“
MENKE LEGAL s.r.o.
